Skarby w Babiej Górze
U nás gvařílí, ze na babyj Gúře byl kośćul dávno. Tag ludźe gvařilí, zeby će ďabľivźyńi, tag go i brali. Potym byla jedna baba f tym kośćeľe, a una byla buosá, a tam byly tydlaśki, a udarła śe tym kamyńym, a gvařila, zęby śe prepadlo, tak śe prepadlo razymś ńúm. Tyn kośćil śe přepát s túm babúm.
Tam vest taka dźura do źyme, dźe śe svapke chová. Tam jest schody. Tam śe dá iś. Mytam byli tře, jaké dvesto metrrúf do źyme. Tam bylo zloto f tym kośćeľe, ale śe ńedá duź dońego. My tam ńebyľí bľisko. Tam jez lafka, chtúrá śe kolyse ńi možno přeś. Gvařil Ľepoľt, ún tam chodźyl. Tam jez voda, řyka idźe, bes te ryke jezd lafka. Key vedzál te lafke zacaro-vać, toby přesel Ńy moglímy duś, sybálki śe ńe chyćyly, taki ľucht jes strasny. Meľi my lampášik. I śľime do gúre macaiyncy. Tře v ńedźeľe my byľi. Ob-adva uumarľi.
F tym kośceľe bylo to zloto. Ľepolt chodźyl z baterkúm, za śpagatym; jakośi také klympko, žeby ńepo-bluńdźyl. Dalo śe iś, jako po schodak. Vdy daľyj iź nedalo. Dychać śe
dalo, aľe do usy styrkalo. Tam rośńe slotki ialovec. Ież dve ty dźury ve skaľak do źyme, da śe iś, jako f tyk dzvyřak. To śe ńe zerve; berće i iće.
Zapísal Mieczysław Karaś
Z knihy Orawskie teksty gwarowe z obszaru Czechosłowacji, Kraków, 1965, s. 47.
Pelty. Při Glukackak tam byl tajch zastavjony, Stary Taich, taki jakuo přehrada. No a drugi byl zaśok, to zaś tam bylo v Głośny Řyce, na Slowejsku puod Babiám Gúram, to śe nazywal Nowy Taich zaś. Tak piľiľi stromy, dřeuo v ľasak na trámy, to slo na pyle na vyśńym kuoncu Pouhory – pyla – a ty trámy piľiľi a na také sklady do ryki wáľaľi, a puotym puśćiľi wuode s tajchu, a ta wuoda ńesla te
trámy jaz na pyle.
Z Nuoweguo Taichu sla púl třeći guodžiny ta vuoda, a ze Stareguo sla púl cwartej guodžiny, Buo byl wynksy. A při pyľe byly grabę na wuodźe zruobjone, a co ty trámy uodbijalo, a neslo ty tramy přet pyle. A ty trámy tam wybyraľi a piľiľi na deski. A uot pyly zaś sly pelty do Slańice. Pelty – to dřewuo bylo nazbijane tak, a wuodom plawali do Slańice. Tak tyn pelt, to zbylo śe dwacać kaskuv do kupy, ćynksymi kuúncami do přotku, a hrupsymi do zatku. Na tym bylo weslo na přotku, a na zatku tyz bylo weslo, co drugi chlob gnal, a na přotku iesce byla lata, co bylo kazde dřewo zawertane śwedřikym peltńickym, no, a na zatku zaź bylo zapiľone a wystypane do polu dřewa, a na to tam přišla lata zadná, hej, a wlożyl tam do tej syie, co to wypíľul, te late tam vlozul a zaklinował kľinami, co to dřewo dźerdzalo. Při tym duobře chłopi zarábiaľi.
To ii z Iablúnki chuodzywaly ty pelty po uodźe do Twardosyna, uoćedz múi gúnywál, a s Twardosyna ich gnaľi az duo Kuomarna, po uodźe, po Wahu. Gúnywaľi. Či se daľi pecyg zeľezny, co se waňwaľi na úym, jaké iadlo, cuo iedli. Na ty dzyń śe wybraľi. A Slańica tu byla, dźe jez zátopa terás, dźe tyn kośćoľik, tam byla ta dźedźina. To gnaľ tam z Březe do Twyrdošina, ia sám gúnúl, ia tu z Rapce gúnywál do Slańice.
Zapísal Alfred Zaręba
Z knihy Orawskie texsty gwarowe z obszaru Czechosłowacji
(Kraków 1967, s. 62-63).
… S ťažbou dreva súviselo aj Bolo popri povozníctve jediným spôsobom
dopravy dreva na väčšiu vzdialenosť. Z polhorskej píly prepravovali na pltiach dosky, hranoly, šindol. Keď niektorí obyvatelia z Oravskej Polhory potrebovali sa rýchlo dostať do Slanice, odviezli sa na plti.V roku 1925 boli vybudované v Jaloveckej a Borsučej doline dve veľké priehrady na splavovanie dreva. Aby mohli plaviť plte po Polhoranke do Slanice, bolo potrebné znova vypustiť vodu z obidvoch nádrží z Jaloveckej a Borsučej doliny. Po veľkej vode splavili 20-35 pltí guľatiny guľatiny z Oravskej Polhory do Slanice i ďalej po rieke Orava.
… Dievčatá tiež hádzali topánky do dverí. Dievča otočené chrbtom ku dverám cez hlavu prehadzovalo topánku. Keď trafila do dverí, nemá šancu na vydaj v ďalšom roku. Ďalšou ľúbostnou aktivitou bolo aj vyhadzovanie sukieň na strechu. Diev čatá sa večer po tme vybrali pred dom, postupne hádzali každá nejakú svoju sukňu na strechu. Ak sa sukňa na streche zachytila, dievka zostane ešte zachytená u rodičov, ak spadla, dievka sa do roka vydá.
Svadba…za tanec platili družbovia muzikantom do basy. Kto si zaplatil – mal sólo. Mal právo tancovať vpredu so svojou partnerkou. Ktorá družica mala bohatého družbu, tá sa dobre vytancovala. Popri bežných tancoch (valčík, polka, čardáš) sa
tancovali aj goralské tance – „obrtak“, „šustana“, „šmikana“. Na tanec družbovia získali peniaze zbierkou medzi svadobčanmi, čo sa nazývalo „vyberať na koňa“. Súčasťou zábavy bolo aj vyberanie peňazí pre kuchárku do varechy, čo sprevádzali rôzne žartovné scénky. Peniaze vyberali aj pre nevestu, čo sa nazývalo „na vjonek“.
… keť sa začalo ľeto, šlo sa s kosami na lúki. Taki bol zvik, že šla celá famiľija, šeci, čo boľi v dome šli pomáhať. Chlapi kosili kosami, teraz už maju kosački, teras sa už ľachšie robi, nie tag ako kedisi. Kosiť sa miselo zafčasu, kim slnko nepálilo. „Za rosi sa dobre kosi,“ tak povedali, že tag aj bolo. Ak šiel chlab neskoro na lúki, to sa prez deň potil. Hej, to sa skosilo a keď bola dobra tráva, to ženi, mi zme povedali že babi, porozhadzovali hu po lúke, žebi chitrejšie viskla. A keď bolo suche seno, to sa hrabalo, naložilo do voza a pošlo sa do domu. Takto bolo.
A keď dozrelo zbožá, to sa teš choďievalo kosiť, viazalo sa na poľi. Fšeci z domu choďievaľi. Chlapi kosili, babi viazali, ďeťi miseli nosiť snopki. Tam f poli sa tak priučali roboťe. Ale f poľi bolo dobre robiť, na zdravom ľufťe sme raďi robili, taka robota ňezaškodila ňikomu. Ňie veru.
Rozprávala Anna H., nar. 1925 v Oravskej Polhore
Zapísal A. Habovštiak 24. 9. 1977 v Oravskej Polhore
